reklama

Nemam-nedam!

Je utorok, asi devat hodin vecer. Premavam sa po byte v pyzame s mokrou hlavou, po dlhom dni chcem ist konecne do postele ako normalny clovek, zalievam bylinkovy caj, ked v tom zrazu niekto klope. Spolubyvajuca na mna nechapavo pozera, nikoho necakame a na postu je uz neskoro. Otvorim dvere a tam jedna z najotravnejsich Londynskych atrakcii – mlady svarny suhaj a pyta peniaze na charitu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Nestaci, ze su tito vyberaci prispevkov na vyssie ciele na kazdom rohu kazdej ulice, pred vchodom do metra, na autobusovych zastavkach, pred obchodmi aj kinami, kde sa zdruzuju v hlucikoch – na ceste z prace na metro vas nezastavi jeden ale minimalne piati. Ale to uz chodia aj v nocnych hodinach zvonit po domoch? Ale neda sa nic robit, nahodim skriveny usmev a zacnem vysvetlovat…

Akonahle som sa nestastnika po piatich minutach zdvorilych dristov zbavila, uz som lutovala, ze nemam gule takeho Dylana Morana. Ten by mu akurat tak povedal (ako mojej znamej z Edinburghu, ktora si od neho na ulici pytala autogram) “piss off” a zabuchol by mu dvere pred ksichtom. Nie som teda ziadna hyena, emaptia mi nechyba a hladne deti v Afrike mi pridu na rozum skoro vzdy, ked sa uz dlho utapam vo svojich banalnych problemoch a vzdy sa citim previnilo ked do kosa vyhadzujem nedojedene potraviny. Zobrakom na ulici dost casto hodim po libre alebo po eure, zalezi kde sa nachadzam, nakupujem v obchodoch podporujucich charitu, cim prispievam na vyskum rakoviny, nevidiacich, nepocujucich, vojnovych veteranov ci siroty… To ma hadam opravnuje aspon na to, mat chvilu svaty pokoj ked sa prechadzam po ulici alebo si uzivam ticho svojho domova.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Chytam panicke stavy uzkosti ked ma po ceste domov z prace zastavia traja charitativni pracovnici z ktorych minimalne jeden za mnou uteka dalsich sto metrov napriek tomu, ze uz evidentne penim od zlosti a opakujem “No, thank you!”. Co ked mam za sebou tazky den, boli ma hlava, som hladna, smadna, nevyspata, depresivna, co ked v hlave riesim tisic inych veci a jedine co chcem je dostat sa cez aj tak uz preplnenu mestsku dzunglu domov? Co ked som sama na najlepsej ceste k zobractvu alebo len jednoducho nasrata a nechce sa mi nahadzovat zdvorily vyraz a byt empaticka? Preco by som mala ja byt ta ktora je ustavicne chapava a mila  (lebo tu sa mily uskrn nosi ako modny doplnok) a uberat si zo svojho casu, aby som nevyzerala ako nejaka sebecka hyena a vysvetlovat, ze si naozaj neprajem platit 3 libry mesacne zo svojho uctu na zachranu lesnych jezkov?! Dobre, je to ich praca, ulica je pre vsetkych, tak nech sa paci, prosim… Ale klopat mi po deviatej v noci na dvere? To uz je trochu moc!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najhorsie je, ked po odmietnuti dostanete ten opovrhujuci pohlad mladeho samaritana, ktory si vas premeria od hlavy po paty a bez toho ze by o vas vedel prve posledne vas sudi aki ste bezcitni. (Nie, nie som bezcitna, napriklad na Haiti som prispela sumou vacsiou nez si mozem dovolit a aj tak som mala pocit, ze som mala obetovat este viac.)

Ale staci sa opytat, kolko prispieva na takuto charitu on sam, ked uz je tak okato zapaleny do tejto problematiky. Neprispieva. Tato nevdacna robota mu ledva zarobi na to, aby si tych par extra libier odlozil do prasiatka na horsie casy – jeden nikdky nevie, kedy sam bude potrebovat milosrdne drobne do plastoveho poharika. Ved je kriza. A okrem toho, vravi, ako by mi cital myslienky, kto vie, kde tie peniaze vobec koncia…

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tiez premyslam, kolko tymto organizaciam zostane z vybranych prispevkov na skutocny ucel za ktorym ich vyberaju. Posielaju vam do schranky letaky, mesacniky o ich aktivitach, suveniry, ktorych vyroba ci tlac tiez nieco stoji, nehovoriac o postovnom. A sama poznam zakladatela jednej z charitativnych organizacii, ktora podporuje vzdelavanie a rozvoj zdravotnictva v Keni. Na to, ze stoji na cele udajne neziskovej organizacie vlastni v Londyne niekolko nehnutelnosti a v Keni zije v obrovskej haciende s pocetnym sluzobnictvom.

No nic… zatvaram dvere a idem spat do sveta mamonarskych drzgrozskych hyen bez srdca a empatie… Whatever!

Ema Milosavljevicova

Ema Milosavljevicova

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Každý deň som niekto iný... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu